Pondelok a utorok patrili ešte učeniu, ale streda mi dovolila zúročiť všetko, čo som sa za uplynulých 18 rokov počas štúdia naučila. Áno, bol to pre mňa významný deň a od rána už veľmi dojemný. Moji rodičia sa so mnou ráno o šiestej lúčili so slzami v očiach, potom som šla celú ulicu za nimi a pri križovatke, kde sa naše cesty rozdeľovali, mi ešte blikli na rozlúčku a vnímala som to ako ich „Drž sa, Ty to zvládneš“! 🙂 Potom mi už tie lesklé oči ostali až po zaparkovanie pred školou. Asi v polovici cesty som si všimla, ako vzlieta lietadlo v Ivánke pri Dunaji a to som si v tom momente pretlmočila do môjho vzletu v ten deň. Štátnice boli tá udalosť a tá previerka mojich vedomostí, ktoré zvierali môj žalúdok a testovali emocionálnu stabilitu môjho ja, pred najstresujúcejším dňom počas uplynulých piatich rokov. Počas cesty na univerzitu sa mi v hlave mihali myšlienky týkajúce sa všetkých tých krásnych rokov na škole ( tie nekonečné a bláznivé žúry, ťažšie aj ľahšie skúšky, nespočetne veľa úsmevných situácii, pevne tiež verím, že niekoľkých kamarátstiev na celý život), tiež možnosť, ktorú som dostala od rodičov a ich podpora v štúdiu, ktoré som si vybrala. Bez nich by to jednoducho nešlo. Mala som dokonale vytvorené podmienky k zisku týchto troch písmen (Ing.). Dňa 16.5.2012 sa mi to podarilo, ako šiesta v poradí som si pred avizovanú najprísnejšiu komisiu sadla s nie práve najvysnívanejšími otázkami aaaaa skutočne dobre sme si pokecali nakoniec. Obhajoba aj štátnicové otázky boli nakoniec veľmi príjemnou súčasťou a teda predovšetkým ukončením môjho doterajšieho pôsobenia na univerzite. Pokora, radosť, vďačnosť, ale aj obrovská zodpovednosť voči budúcnosti lemovali celý obraz týchto chvíľ.
Ďalší deň, vo štvrtok, som bola pozvaná na druhé kolo pohovoru do spoločnosti, v ktorej by som veľmi túžila pracovať. Nevyspaná a unavená po týždňoch učenia, som tam ale šla a dala zo seba maximum. Na výsledok si asi ešte chvílu počkám, ale verím, že život mi namieša drink, ktorý mi bude chutiť! 🙂
Posledným, ale o to intenzívnejším emotívnym zážitkom bolo pre mňa sledovanie výkonov našich chlapcov na ľade, ich neskutočné veľké srdce, ktoré stále viac a viac nechávaju na helsinskom štadióne a spájajú svojím výkonom celé Slovensko. Veľmi im prajem a nám tiež, aby sme zajtra opäť mohli byť všetci hrdí a v pondelok ich s radosťou ako naších ZLATÝCH chlapcov očávali na letisku a námestiach!
Som veľmi šťastná, takto šťastní by sme mali byť stále všetci, osobne nám to všetkým z celého srdca prajem :)))
Slovensko, jeden malý veľký tím! 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty