Ordinary Girl

Ťažký víkend a ešte ťažší bude štart nového týždňa. Kamarátka stihla v sobotu odletieť za iným životom do Londýna, nechala tu všetko…celý svoj život a za pár dní sa zbalila a zdrhla snáď za lepším alebo aspoň na chvíľu pestrejším životom…verím, že aj mňa to ešte čaká…zistila som, že ma tiež láka odísť a ostať odkázaná sama na seba, spoznať sa, riešiť podstatné veci, učiť sa jazyk, spoznávať nových ľudí..áno, túžim…po toľkých veciach…hmmm no spustilo to prúd myšlienok…akoby nie…

Moje pokračovanie víkendu, podotýkam celkom smutného…až na jeden malý záblesk radosti v mojich očiach spôsobený novými topánkami :D, ubehol rýchlo…písaním seminárky, kinom, upratovaním a uvažovaním… Zajtra prepustia moju kolegyňu, kamarátku, moje dvojča…a ja o tom viem a nevedela som jej to povedať a ani nemohla…nedokážem na to prestať myslieť…viem to síce len pár dní a odvtedy sme sa nevideli…ale neviem, čo treba v takej situácii robiť, ako sa zachovať….povedať, či nechať to na tých „druhých“, čo to spískali??? Nikdy som sa s tým nestretla…mám 22 a neprepúšťajú mi kamošky z práce bežne…musí to byť veľmi nepríjemné…aj pre nás…a o nej ani nevravím…asi sa na ňu valí všetko zlé…a ešte aj toto…ale zlé obdobia zrejme patria k životu a možno sú na niečo aj dobré…aspoň tak sa to vraví, nie?  ja neviem…

Sama neviem, čo s niektorými oblasťami môjho života, ako ho okoreniť, ako doň vliať radosť…som samá ambícia tu a tam…mám sa podľa nestranných a nezúčastnených pozorovateľov dobre…ale kto do mňa vidí??? kto vie, čo cítim? vidia obyčajné dievča, ktoré študuje, pracuje, má super rodinu a snaží sa…no ja to vidím v mnohých okolo mňa…necítim sa výnimočná…ani nemám pocit, že mi majú čo závidieť…ako to teda momentálne vyzerá…vidia len, že sa mi darí v tom, čo robím…že si môžem kúpiť, čo sa mi páči…ale nemám čas si tak užívať život ako ony…nikto mi nezaplatí najdrahšiu jazykovku v BA, nemám bohatého frajera, ktorý ma oblieka…teda nemám žiadneho…teraz neviem, čo je lepšie…nemôžem študovať toľko, čo ony…pretože ja budem mať pracovné skúsenosti, ktoré som považovala za prioritnejšie…ale mali šancu aj ony…no je to celkom o odriekaní…ráno od 7mej v práci, večer škola…prísť v noci a ďalší deň zas…nič moc..hm? ale vybrala som si to a som na to hrdá, že to zvládam…

to čo chýba mne, nevidí nikto…vraj sa mám ako prasa v žite a mám všetko, čo chcem…ale kto do mňa vidí…kto vie, čo ma trápi…kto vie, aké sú okolo mňa vzťahy, ako sa na mňa ľudia pozerajú, ako sa moje kamarátky menia, ako nemám komu v noci napísať sms…ako ma nemá kto objať (mamu nepočítam)…a kto vie, že si dovolím sa vôbec na niečo sťažovať len na blogu, bo inde si to jednoducho dovoliť nemôžem…asi sú to hlúpe a nepodstatné problémy…ale mňa to už začína trápiť…pretože nie som stroj…som človek, ktorý potrebuje lásku, potrebuje priateľov…potrebuje cítiť oporu a blízkosť a asi mi nestačí byť „len“ úspešnou…ako som si kedysi myslela…občas si to treba priznať, však?