Ordinary Girl

Srdce ma rozbolelo. Pozerám Modré z neba a krútim hlavou, roním slzy a tak veľmi túžim zmeniť všetko takto negatívne, na niečo krásne, čo v podstate aj samé o sebe je, viď Karinku 🙂

Práve som videla jej príbeh. Krásne dievčatko, ale pri tej predstave…tak veľmi jej držím palce, tak veľmi ju obdivujem a tak veľmi by som si priala, aby ona a aj iné deti zažili detstvo, aké si zaslúžia. Plnohodnotné a predovšetkým zdravé. Situáciu jej rodiny a množstva iných rodín je pre mňa veľmi bolestivé čo i len predstaviť si. Pýtam sa dokola, prečo prečo prečo? Ale odpoveď na túto otázku roky neprichádza. Z každej strany sa k nám tlačí ako máme pozitívne myslieť a čo všetko nám pomože, ale čo keď tajomstvo je málo, čo keď potrebujeme zázrak? Môžme sa modliť, môžme plakať, môžme sa pýtať a ja stále nepoznám odpoveď.

Chcela by som mať riešenie, aj keď si uvedomujem, že nemôžme vyriešiť všetko, a hlavne sú situácie, kedy sa s  bezmocnosťou bojovať nedá. Je to asi ten najťažší súper…a je krutý.

Zrazu sú všetky problémy také malé…zajtrajší zápočet, akoby zmizol…vidím len tie očká, krásnu bábiku, jej úprimnú lásku a tiež strach z toho, čo bude…V toľkej kráse je toľko pliagy…Treba to zmeniť…snívam o tom, aby som už tento pocit nemala, aby som sa stretávala s problémami a príbehmi šťastných ľudí alebo aspoň ich riešiteľnými situáciami…nie s niečím takto ťažkým…

Opäť sa ozýva otázka… a ja stále nepoznám odpoveď… 🙁